Dievča sedelo v aute, mierne napäté, s úzkostlivým pohľadom. Išli k rodičom jej priateľa. Prvé stretnutie. Prvý krok k životu, o ktorom zatiaľ vedela tak málo. Cesta bola zahalená hmlou.
— Zastavím sa po kávu, — povedal chlapec. — Cesta je dlhá.
Zastavil pri malom kiosku pri ceste a vystúpil z auta. Dievča zostalo vo vnútri a sledovalo, ako mizne za dverami. Ticho. 😱 😨 😱
Zrazu niekto zaklopal na okno. Dievča sa strhlo.
Pri aute stál starší muž. Jeho oči boli hlboké, neprirodzene pokojné. Trochu stiahla okno.
— Ideš k nim, — povedal starec, nie ako otázku, ale ako konštatovanie.
Nestihla odpovedať.
Starec jej podal malú cievku omotanú tmavočervenou niťou.
— Prečítaj si to skôr, než vojdeš dnu.
— Kto ste?.. — zašepkalo dievča.
Ale starec už odchádzal. Hmla ho pohltila, akoby nikdy neexistoval.
Dievča otvorilo cievku. Zachvátil ju strach; všetko pôsobilo tajomne. Toto našla vo vnútri. Pokračovanie si prečítajte v prvom komentári. 👇 👇 👇
Vo vnútri bol zažltnutý list papiera.
„Táto rodina si nikdy neudržala svoje nevesty.
1903 — zmiznutie.
1927 — šialenstvo.
1954 — samovražda.
1989 — neznáma choroba.
A posledná… ešte nebola napísaná.“
Na spodku listu stálo:
„Ak toto čítaš, už si ťa vybrali.“
Dvere auta sa otvorili. Chlapec sa vrátil s dvoma pohármi kávy v rukách.
— Je ti zima, však? — povedal s úsmevom.
Dievča rýchlo zložilo papier.
— Nie… všetko je v poriadku.
Auto sa opäť pohlo.
Onedlho sa v diaľke objavil dom. V oknách svietilo svetlo. Dvere sa otvorili, hoci nikto nevyšiel von. Dievča sa znovu pozrelo na papier. Posledný riadok sa zmenil.
„2026 — už je vo vnútri.“
Pomaly zdvihla zrak. Niekto ju sledoval z okna domu. A v tom pohľade bolo poznanie. Nie to, ktoré prichádza pri prvom stretnutí… ale to, ktoré nasleduje po dlhom čakaní.
